Maximin Giraud sa narodil 27. 8. 1835 v Corpse. Po zjavení sa dostal v svojej rodnej obci do školy vedenej rehoľnými sestrami. V r. 1850, po návšteve sv. farára z Arsu prežil duchovné cvičenia vo Veľkej Kartúzii pri Grenoble a prihlásil sa do malého seminára. V tom čase Maximin odcestoval do Ríma, aby tam vyzbieral peniaze na hlavný oltár do baziliky v La Salette. Vtedy l Oservatore Romano urobilo vo Vatikáne zbierku a vyzvalo celý katolícky svet, aby sa zapojil. Maximin sa v r. 1856 presťahoval do Daxu, a potom do Aire-Sur-ľAdour – do seminára, kde prednášal P. Champon. Keď pochopil, že nemá povolanie ku kňažstvu, začal v r. 1859 v Paríži študovať medicínu a pridŕžal sa nádeje, že možno neskôr odcestuje na misiu. Napokon po dvoch rokoch pochopil, že ani na túto profesiu nie je súci. Ďalšie roky prežil Maximin Giraud ako súkromný učiteľ a kvôli mnohým ťažkostiam podliehal chorobám astme a reume, ktoré sa časom zhoršovali. V r. 1865 sa v Ríme prihlásil do pápežskej gardy, no bol v nej len šesť mesiacov, lebo mal problémy s dodržaním náročnej vojenskej disciplíny. Opäť sa vrátil do Paríža k rodine Jourdainovcov, priateľom, s ktorými sa v r. 1869 presťahoval do svojej rodnej obce – Corpsu.
Po celý tento čas zostal Maximin taký aký bol vždy – detský, trocha ľahkovážny, ale i úprimný, nábožný, bol veľkým ctiteľom Panny Márie a sv. Jozefa. Neochvejne dôveroval Panne Márii. Keď sa jedného dňa krátko po zjavení zastavil na moste nad priepasťou, dedinský policajt mu hrozil, že ak všetko neodvolá, zhodí ho z mosta. Maximín bez strachu odpovedal: Len ma soť, samotná Krásna Pani zachráni. Žil bezúhonným životom a nikdy nezmenil názor na zjavenie. Melánia o ňom hovorila: Bol dobrosrdečný a štedrý. Videla som ako si odtrhol chlieb od úst, aby dal ho chudobným, aj svoje vlastné oblečenie rozdal. Nikdy si pre seba nič nenechal z toho, čo mu niekto daroval.
Po celý život ho napĺňal zvláštny nepokoj, ktorý mu nedovoľoval sústrediť sa a ísť za svojím cieľom. S tým bola spojená bezstarostná ľahkomyseľnosť a naivita, ktorá mu zabraňovala brať ľudí i život vážne. Svedectvom toho je veľa typických situácií, napr. ako pastier v La Salette zjedol svoju desiatu už ráno, alebo ju dával psíkovi hneď ako vyšiel z domu. Keď ho žiadali, aby to vysvetlil prekvapený hovoril: Prečo nie, teraz predsa nie som hladný.
V každej situácii sa správal slobodne, ale niekedy ho považovali za neslušného. Dokonca pri zjavení, keď sa s nimi Krásna Pani rozprávala, náhle sňal klobúk z hlavy a točil s ním na palici a potom hádzal malé kamienky až k nohám Krásnej Panej. Maximín sa zahanbený bránil: Vôbec to tak nebolo, ani jeden kamienok sa jej nedotkol.
Viacerí sa čudovali, že sa Maximin neoženil. Nakoniec jedného dňa jednoducho povedal: Ten, kto raz videl Krásnu Paniu, už nikdy nemôže inú ženu ľúbiť tak, aby sa s ňou zosobášil.
Čo si myslel o sebe a o svojom vyvolení za vizionára Krásnej Panej, ukazuje jeho odpoveď na pochybnosti kamarátov, ktorí nevedeli pochopiť, prečo si Panna Mária vyvolila práve jeho: Keby Panna Mária našla ešte väčšieho šintra, vtedy by si jeho vyvolila. Počas svojho živote veľa rozprával o La Salette, a vždy s rovnakou láskou a presvedčením.
Najdojímavejší dôkaz vernosti Maximina Girauda sa našiel dokonca i v písomnom prehlásení: nezlomne verím, i za cenu svojho života v zjavenie v La Salette 19. septembra 1846. Bránil som ho celý svoj život slovom i písmom i viacerými utrpeniami. Nech nikto po mojej smrti netvrdí, že by niekedy odo mňa počul odvolanie tej veľkej udalosti. Bol by som klamárom pred svetom i pred sebou samým.
Maximin Giraud zomrel v Corpse 1. 3. 1875. Ešte na smrteľnej posteli vyznáva za prítomnosti biskupa, že čo sa týka La Salette, nikdy neklamal. Podľa jeho poslednej vôle je jeho srdce ako dôkaz vernosti je uložené v lasaletskej bazilike Panny Márie na svätej hore na mieste zjavenia.