Narodenie a škola
Melania Calvatová sa narodila v Corpse 7. 11. 1831 ako štvrté z jedenástich detí. Po zjavení ešte do polovice decembra zostala v Ablandinse a potom – ako i Maximin, sa dostala do školy rehoľných sestier v Corpse. V r. 1851 prijala v hlavnom dome sestier Božej Prozreteľnosti v Corence pri Grenoble reholné oblečenie i meno Mária z kríža. Tu nie zo svojej viny bola Melania zle vedená. Keďže jej rehoľný život veľmi sťažovali početné návštevy, a aj zo zdravotných dôvodov nebola pripustená k zloženiu rehoľných sľubov. Na krátky čas sa vrátila do Corpsu, odkiaľ ju istý anglický prelát – konajúc v La Salette púť – s povolením biskupa z Grenoble zobral so sebou na konci r. 1854 do Anglicka. Tam vstúpila ku karmelitánkam v Darlingtone. Napokon po šiestich rokoch jej predsa len dovolili aby sa vrátila do Francúzska.
Neskorší život
Najprv bývala Melania Calvat v kláštore v Marsei, potom viedla detský domov. Po návrate do Marscille spoznala biskupa Castellamare, ktorý ju poveril výchovou mladých dievčat vo svojej diecéze v Taliansku. V r. 1872 bola Melánia prijatá na súkromnej audiencii u pápeža Leva XIII. Po ďalších pobytoch vo Francúzsku a Taliansku si nakoniec v juhotalianskom Altamure našla svoje miesto, kde mohla žiť nikým nespoznaná. Raz povedala: Prosím Pána, aby ma ukryl a dovolil mi trpieť.
Úmrtie
Keď 15.12. 1904 biskup, jej duchovný vodca, všimol, že nebola na svätej omši, poslal po ňu. Keď sa po viacnásobnom klopaní na dvere nikto neozýval, dvere vylomili a našli ju mŕtvu na zemi s rukami vystretými ako v modlitbe.
Melánia viedla život v krajnej chudobe, plný utrpenia, ale hlboko náboženský a prísny. Až do konca zostala verná všetkému, čo sa týkalo zjavenia v La Salette. Hoci bola nevzdelaná a bez výchovy, vo veku osemnásť rokov bola považovaná za osvietenú a vzdelanú ženu. Napríklad mala povolenie viesť počas trvania noviciátu za prítomnosti novicmajsterky akési tlačové besedy pre kňazov, ktorí prichádzali zďaleka i zblízka a ktorí každú jej výpoveď zapisovali ako veľmi vzácnu a cennú. Neskôr tieto poznámky často použili, keď ich v nedeľu čítali z ambony, alebo zverejňovali v novinách. Keby mala Melánia Calvatová takú novicmajsterku ako vizionárka sv. Bernardeta Sobirousová, jej budúcnosť mohla byť úplne iná. A takto nie z vlastnej viny bola postavená do úlohy, ktorá nezodpovedala ani jej povolaniu, ani výchove, ani jej povahe.
Kňaz Perrin, jeden z prvých farárov v La Salette správne povedal: Biedna, musí za milosť, že uvidela Božiu Matku, draho platiť!
Tajomstvo
Onedlho po zjavení, v Corpse u sestričiek a potom i v noviciáte ovládol Melániu skutočný smäd po čítaní. Celý život viedla bohatú korešpodenciu, v ktorej sa zhromaždilo viac ako tisíc listov. Melánia Calvat rýchlo zistila, že svet sa o ňu zaujíma len vďaka tomu, že bola svedkom zjavenia. A biskup Grenoble po cirkevnom schválení pravdivosti zjavenia jasne vyhlásil: Teraz sa končí poslanie detí a začína sa poslanie Cirkvi! Možno i preto je psychologicky pochopiteľné, že Melánia čoraz viac bojovala so zachovaním tajomstva, ktoré poznal len biskup z Grenoble, pápež a jeho dôverník.
V r. 1879 zverejnila svoje tajomstvo. Mala štyridsaťsedem rokov. (Trpela fóbiou z prenasledovania.) Cirkev toto tajomstvo nikdy neschválila, lebo nebolo totožné s tým, o ktorom písala v r. 1850 pápežovi.
Poznámky života
Vo veku šestdesiatdeväť rokov dala Melania Calvat do tlače svoje Poznámky života, ktoré boli pokračovaním zápiskov z dvadsiateho roku jej života. Z poznámok zreteľne vidno, z ktorými životopismi svätých a legendami sa inšpirovala a s ktorými postavami sa stotožňovala. V jej poznámkach sa spomína, že už pred r. 1846 mala vízie, hrala sa s malým Ježiškom a sv. Jozefom atď. To, čo jedného času povedala Melania o svojich predpovediach, sa týka i jej životných poznámok: Mali by sa spáliť! – pretože nemali veľa spoločného s historickou pravdou. Melánia ťažko znášala, že jej biskup nepovolil vo svojej diecéze zložiť rehoľné sľuby a ani neschválil jej rehoľnú regulu. I keď biskup v Grenoble cirkevne schválil zjavenie a stal sa veľkým ctiteľom Plačúcej Matky z La Salette, považoval za svoju povinnosť nedovoliť Melánii zložiť rehoľné sľuby. Nielen že jej chýbala pripravenosť, ale i schopnosť podriadenia a zapojenia sa do nejakej komunity. To, čo raz ironicky napísala vo svojej korešpondencii, sa týka i jej samotnej: Melánia z kríža je krížom pre každého, čiže ťarchou pre všetkých. Lenže zodpovednosť za tento stav leží viac na pleciach vychovávateľov a duchovných vodcov ako na nej.