Zjavenie v La Salette nepatrí k depozitu viery. Je znamením, o ktorom treba rozjímať a nad ktorým sa môžeme zamýšľať. Možno ho prijať a možno ho aj neprijať. Napriek tomu v oboch prípadoch treba byť dobre informovaným. Mať triezvy úsudok a jasnú vieru. Týmto sa riadila aj Cirkev, keď ústami oprávneného biskupa oznámila, že toto zjavenie má všetky znaky pravdy. Veriaci ho môžu prijať ako isté a nesporné. Pochopiť udalosti zjavenia nie je možné bez odvolania sa na pôsobenie Ducha Svätého. Tak tomu bolo v začiatkoch Cirkvi, tak je tomu i dnes. 19. septembra 1846 nám Boh zoslal posolstvo, ktoré môžeme rozlúštiť podľa Biblie, preto sa nad ním zamyslime. Má čo povedať ľuďom aj v súčasnej dobe.
POZERAŤ SA A CHÁPAŤ
(porov. Mt 13,13)
Mária, skôr ako začala hovoriť slovami, prehovorila k deťom aj k nám celou svojou osobnosťou. Mária, Matka Ježiša i naša Matka, vyžaruje svetlo zmŕtvychvstania. Celá bola zo svetla. Žiara jej tváre bola taká silná, že oslepovala Melániu, ba Maximin sa vôbec nemohol dívať do jej tváre. Podobne ako šaty Krista na hore premenenia, tak aj jej šaty žiarili – prikrývka hlavy, zástera na šatách i šatka na ramenách. „ Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ ( 1Kor 2,2 )
Všetok jas vyžaroval z veľkého kríža, ktorý Mária nosila na svojej hrudi. Mária, ktorá sa zjavila v La Salette, splnila svoje poslanie starostlivosti o nás, aby nás zrodila pre vieru, lebo toto poslanie jej bolo zverené pod krížom.
Pod krížom boli nástroje umučenia. Z jednej strany kladivo, na druhej strane kliešte. Na ramenách Krásnej Panej visela ťažká reťaz, biblický symbol hriechu a ľudskej nespravodlivosti. Preto je človek vnútorne rozdvojený. „Teda človek je rozpoltený sám v sebe. Preto sa celý individuálny spoločenský život človeka javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby reťazami sputnaný.“ ( II. Vat. koncil GS 13 )
Okraj šatky Krásnej Panej bol ozdobený ružami všetkých farieb. Ruže lemovali jej hlavu, ktorá bola ozdobená žiariacim diadémom. Opravdivý ruženec: ľudské cesty smerujú k krížu a od kríža k radosti a sláve bez konca. „V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha, ktorý jemu patrí dedične. Vyrástla som ako palma v Engadi, (som) ako ružový sad v Jerichu.“ ( Sir 24,16.18 )
Ľuďom so zmyslom pre symboly postava a oblečenie Krásnej Panej hovoria veľa o Kristovi, ktorého ukrižovali a ktorý potom zmŕtvychvstal, o úlohe Márie – Matky veriacich, o našich bojoch, o tvrdohlavosti, o odvrátení sa od Boha a tiež o našom každodennom živote, ktorý sa musí zmeniť. Krásna Pani prišla, aby nám to pripomenula vo svojom posolstve. Všimnime si, že Mária cez pastierov chcela prehovoriť k svojmu ľudu, chcela pripomenúť spoločenský rozmer viery. Sme povolaní uprostred Božieho ľudu.
„Keď s nami hovorila, plakala po celý čas. Dobre som videla jej slzy, ktoré tiekli a tiekli.“ Slzy Márie v La Salette sú pripomienkou sĺz, ktoré vyplakala na Kalvárii, a sú taktiež symbolom jej ustavičnej starosti o nás. Tie slzy nám poukazujú na závažnosť našich previnení a našej ľahostajnosti, poučujú nás o nevyhnutnosti okamžitého obrátenia. Slzy Matky Boha a Matky ľudí sú dôkazom závažnosti a naliehavosti jej posolstva.
„Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám vyprosuje dar večného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách.“ ( II. Vat. koncil GS 13 )
POČÚVAŤ A PLNIŤ
( Porov. Lk. 6,46 a nasl.; 8, 21; 11, 28; jk 1. 21-25 )
Posolstvo z La Salette nás od prvej chvíle znepokojuje a púta našu pozornosť.
- Najsvätejšia Panna Mária hovorila rečou svojho ľudu.
Mária hovorila nárečím, ktoré používali sedliaci v južnom Francúzsku v roku 1846. Láska ju urobila citlivou voči ich náboženskej ľahostajnosti. Rozumela ich potrebám, starostiam a nádejam. Nástojčivo ich vyzývala a prosila, aby sa obrátili.
- Najsvätejšia Panna Mária je dcérou Izraela.
Je hlboká zhoda medzi prácou a rečou sedliakov v polovici XIX. storočia a tým, že v Biblii sa Božie Slovo zjavuje vždy v konkrétnej situácii. Dcéra Izraela nás učí, ako treba hľadať v obyčajných veciach skrytú prítomnosť Boha, ktorý „koná zázraky “ a „pamätá si, že si zamiloval svoj ľud.“
„Dcéra sionská, raduj sa, lebo tvoj Boh, Vykupiteľ, je v tebe.“
- Najsvätejšia Panna Mária plní svoju úlohu tak, ako kedysi proroci.
Prorok je človek, ktorému Boh zveril úlohu prehovoriť k ľudu v jeho mene. On má pomáhať človeku, aby v udalostiach tohto sveta uvidel výzvu k väčšej láske. V La Salette Mária vychádza z konkrétnych reálií: žatvy, zberu zemiakov, hrozna a orechov. Odvoláva sa na pesimistické predtuchy samotných sedliakov, ich predvídanie hladu a smrti detí, „keď sa obilie bude naďalej tak kaziť.“ Burcuje ich svedomie: „ … a vy si z toho nič nerobíte.“ A potom láskyplne dodáva: „ Ak sa obrátia … “ Či sa nepodobá táto jej výzva výzve TOHO, ktorý JE Slovom Boha. „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium.“ (Mk 1, 15) A na inom mieste: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ (Mt 6, 33- 34)
Ide tu o Evanjelium, o to Evanjelium, na ktoré sme už zabudli. Mária nám ho pripomína. Pouvažujme hlbšie o jej slovách!
V MENE KRISTA PROSÍME VÁS …
( Porov. J 20, 31; Sk 4, 12 )
„Nebojte sa! “
Nasledujúc Krista zmŕtvychvstalého, Mária chce byť poslom pokoja, pokoja, ktorý so sebou prináša „veľké posolstvo“ – dobrú zvesť. Hneď na začiatku svojho posolstva Panna Mária zreteľne poukazuje na dôvod svojho príchodu. Na konci svojej reči nás žiada, aby sme spolu s ňou boli zvestovateľmi. Či zvesť nemá byť ohlasovaná? Či sa nemá počúvať a odovzdávať ďalej ?
„ Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť … “
My v súčasnosti neradi počúvame takéto slová. Buďme úprimní, sú to náročné požiadavky. Nejde tu o zrieknutie sa slobody, ale o podriadenie sa vnuknutiam, ktoré nám dáva Kristus, ide o spojenie našej vôle s jeho vôľou.
“Ale keď hovorí: «Všetko je podrobené», je jasné, že okrem toho, ktorý mu všetko podrobil. A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom.“
(1 Kor 15, 27 – 28)
Také podriadenie, ktoré je zjednotením, podobá sa tomu, v ktorom žila Mária, pokorná služobnica Pána, od zvestovania po ukrižovanie a zoslanie Ducha Svätého. „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“
„Nikdy mi nedokážete vynahradiť námahu, ktorú pre vás vynakladám.“
Preto by sme mali obetavejšie odpovedať na jej veľkú lásku. Máme sa modliť spolu s tou, ktorá sa ustavične modlí za nás. Mali by sme vynaložiť námahu spolu so Zmieriteľkou hriešnikov. Spolu s ňou buďme ohľaduplní „ k bratom jej Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach.“ ( II. Vat. koncil LG 62 )
Modlitba a skutky majú byť vždy nerozlučné.
A tak Mária ,dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Matkou Ježišovou. Nesputnaná nijakým hriechom, z celého srdca prijala spasiteľnú vôľu Božiu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobe a dielu svojho Syna .“ ( II. Vat.koncil LG 56)
„Preto sa aj uctieva ako výnimočný, celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najdokonalejší vzor vo viere a láske, a katolícka Cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako vrelo milovanej matke.“ (II. Vat. koncil LG 53)
„Všetci v Krista veriaci nech sa obracajú na Matku Božiu a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá napomáhala prvotinám Cirkvi svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna.“ ( II. Vat. koncil LG)
ZMIERTE SA S BOHOM
(porov. Mt 5, 23 a nasl.;Mk 11, 24 a nasl.; 2 Kor 5, 18 a nasl.; EF 2, 15)
Najsvätejšia Panna Mária upozornila na dva hriechy svojho ľudu:
„…dve veci tak veľmi zaťažujú rameno môjho Syna.“
- Siedmy deň
Znesvätenie siedmeho dňa usmerňuje našu myseľ k prvým knihám Biblie: k knihe Genezis a ku knihe Exodus. „Deň, ktorý Boh vyhradil pre seba,“ je dňom, v ktorom človek nachádza seba v Bohu.
A čo sme s ním urobili ?
Je pre nás siedmy deň skutočne:
DŇOM ODPOČINKU SLOBODNÝCH ĽUDÍ,
DŇOM PÁNA PRE DETI BOŽIE,
DŇOM STRETNUTIA BRATOV, ABY SA ZMIERILI ?
Kristus svojím zmŕtvychvstaním začal prvý deň nového stvorenia. Vyzval nás, aby sme žili v tento deň ako deti Božie. Náš nový život, prekračujúc smrť, je našou účasťou na dni Pána, na dni, ktorý už viac nekončí.
MENO MÔJHO SYNA
Kedysi povozníci kliali, vyslovujúc meno Krista už pri najmenšej neposlušnosti koní. A dnes? Či nie sme náchylní obviňovať Pána Boha za naše neúspechy a nešťastia, neuvedomujúc si, že je to naša vina? Pri životných skúškach sa sebecky a bezdôvodne búrime. Najsvätejšia Panna Mária prišla, aby nám pripomenula, že „sväté je jeho meno“. „ A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ ( Sk 4, 12 ) „A všetko, čokoľvek hovoríte, alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša, a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi .“(Kol. 3, 17 ) To znamená, že máme konať podobne ako Kristus.
Teda ide o takéto podrobenie sa, o chuť a vôľu žiť s Kristom a v Kristovi. „Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu konečnému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.“ (II. Vat. koncil GS 13)
KAZIACA SA ÚRODA
( porov. Mt 6, 19; Lk 12 a 13; Jk 5, 3 )
Zamietnutie Boha – „smrť Boha“ má za následok smrť človeka a zničenie súladu so svetom. Ježiš Kristus prešiel touto smrťou, aby otvoril cestu spasenia. V La Salette nás Najsvätejšia Panna Mária neodvádza od skutočnosti. Naopak, pozýva nás, aby sme vnímali realitu: ohrozenú úrodu, hnijúce zemiaky, kaziace sa obilie, prázdne orechy, hnijúce hrozno, hlad a epidémie. Neisté situácie nášho života môžu byť určitým spôsobom pozitívne. Je to výzva k obráteniu, k nasledovaniu Krista, výzva k novému životu. Pripomeňme si, akým životom žil Kristus až do ukrižovania, ktorého potvrdením a pokračovaním je jeho zmŕtvychvstanie. Taký život je pre nás nádejou. Dnes na našej Zemi dve tretiny ľudstva trpia hladom a podvýživou, sú pošliapavané práva človeka, všade vidno nespravodlivosť, každým dňom sa zvyšuje nebezpečenstvo záhuby. Či dokážeme vnímať to, čo Ján XXIII. pomenoval ako „znamenia času“? Kiežby sa stali pre nás „znameniami Božími !“ Kiežby nám neistota otvorila oči, aby sme sa vrátili k nemu, aby sme sa stali bratmi ponížených, biednych a núdznych !
AK SA OBRÁTIA
(porov. Ez 18, 30 n; 1 Kor 8, 35; Mk 1, 25; Lk 15; Sk 2, 38; 3, 19 )
Podstatou posolstva je výzva k obráteniu. Všetko k tomu smeruje. Slzy i kríž, svetlo a ruže, postava Krásnej Panej, cesta, ktorou prešla z údolia k vrcholu hory, a predovšetkým jej slová: Celým srdcom sa obráťte k Bohu. On je jediný prameň života. V Biblii aj v Evanjeliu sú mnohé podobné obrazy.
„ Ak sa obrátia …“
Budú požehnaní, a podobne ako v Biblii, skaly a kamene sa premenia na úrodnú zem, lebo pre Boha nie je nič nemožné.
„ Ak sa obrátia … “
Ježiš povedal: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33)
„ Ak sa obrátia … “
Svätý Pavol nám pomáha nájsť šťastné riešenie: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia boží synovia … v nádeji, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí.“ (Rim 8, 19, 21 )
ČASY A PRAMENE
(porov. Mt 6, 5 n; Mk 14, 32 n; Lk 18, 1 n; J 17 )
Najsvätejšia Panna Mária nám ukazuje cestu k obráteniu. Kladie dôraz na tri body:
- „ Dobre sa modlíte, deti moje ? “ ( porov. Ž 3 a 4)
„ Nie veľmi, Pani,“ odpovedali deti. Aj my spolu s nimi tak isto odpovedáme. Krásna Pani nám odporúča modliť sa KAŽDÝ DEŇ, ráno a večer. „Bdejte a modlite sa.“ Najsvätejšia Panna Mária určila minimum modlitby: Jeden Otče náš a jeden Zdravas. Ihneď nás však povzbudzuje, aby sme sa modlili viac: „ … Ak budete môcť.“ Taktiež Koncil nám pripomína:
„Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v oslave Boha, majú dávať seba samých na živú, svätú a Bohu milú obetu a všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi i zodpovedať sa tým, čo ich o to žiadajú, zo svojej nádeje na večný život, ktorý v sebe nosia.“ ( II. Vat. koncil LG 10; 1 P 3, 15 )
- „ V lete prichádza na svätú omšu len zopár starších žien … “
Účasť na svätej omši raz v týždni je životnou nutnosťou. Slovo Božie posilňuje našu vieru. Stretnutie s Kristom, ktorý sa stáva Chlebom prelomeným pre nový svet, je prameňom sily. Zjednotenie sa s Jeho Telom, vydaným za nás, a s Jeho Krvou, pre nás preliatou, nám neustále pripomína nutnosť obetovať život za našich bratov a robí nás účastníkmi moci Jeho Ducha. Ešte patríme do starého sveta vinou našej nerozhodnosti a zaslepenosti, no Cirkev vo svätej omši hlása, že nový svet, ktorý sa začal zmŕtvychvstaním Krista, je už skutočne medzi nami a my sme povinní o tom vydávať svedectvo naším každodenným životom – osobným i spoločenským. Požiadavky, ktoré na nás kladie Eucharistia, stávajú sa pre nás prameňom nádejí a radosti, ktoré nám nikto nemôže vziať.
- „ V období Veľkého pôstu chodia k mäsiarovi ako psy …“
Aké silné slová! Ale nepohoršujú nás, veď burcujú naše svedomie. Keď sa v Biblii prirovnávajú ľudia ku psom, vždy sa tým chce povedať, že títo ľudia stratili všetku svoju dôstojnosť. ( porov. Flp 3, 2; Mt 7, 6 ) Čo robíme s dôstojnosťou Božích detí, keď sme márnotratní, keď rozhadzujeme dobro, ktoré iným tak bolestne chýba? Nájsť svoju dôstojnosť znamená žiť nielen chlebom, ale aj podujať sa na ťažkú úlohu – dokázať sa rozdeliť s inými a žiť stále v spojení so Synom Božím. Od neho dostávame našu dôstojnosť:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)
Každý rok v období Veľkého pôstu sa pred našimi očami objavuje krásny príklad, ktorý nám dal Kristus svojím utrpením, ( porov. 1Tim 6) vyzývajúc nás, aby sme nezapredali svoju dôstojnosť. Sila zmŕtvychvstania je prítomná v nás, robí z nás Božie deti. Preto nesmieme spolupracovať s klamstvom, nespravodlivosťou, predajnosťou, túžbou páčiť sa vrchnosti. Nežime ako psy! Naším pokrmom má byť plnenie vôle Otca, aj keby nás to veľa stálo.
KRAJ V COIN
(porov. Jer 23, 24; Oz 6, 1 n; Mt 28, 20; Lk 24, 29; 2 Kor 6, 16)
Krásna Pani pripomenula Maximinovi udalosť, ktorá sa doteraz zdala bezvýznamnou. Pripomenula mu gestá a slová jeho otca.
Už dávno Giraud prestal navštevovať kostol a zaujímať sa o náboženstvo. Keď si 20. septembra prvý raz vypočul Maximinovo rozprávanie, zakázal mu hovoriť také nezmysly. Po niekoľkých dňoch, unavený množstvom zvedavcov prichádzajúcich k nim, prikázal chlapcovi, aby mlčal. Hrozil mu aj trestom. Nato Maximin zvolal: „Otec, veď ona mi hovorila aj o tebe!“ A hneď mu vyrozprával udalosť o pokazenom obilí na poli v Coin a ako mu dal kus chleba na spiatočnej ceste. Giraud na to dávno zabudol, podobne ako predtým pojašený Maximin. Teraz ho to veľmi rozrušilo. Uvedomil si, že už takmer stratil vieru v Boha. Teraz zistil, že Boh ostal stále prítomný v jeho nádejach i starostiach. To Boh bol prítomný v jeho úzkosti, či mu nebude chýbať chlieb pre chlapca. Toto zistenie sa pre neho stalo začiatkom skutočného obrátenia, ktoré sa ešte upevnilo v ten deň, keď vyzdravel z astmy, ktorá ho oddávna sužovala. Dokážeme aj my spoznať toho, ktorý nás sprevádza na všetkých našich cestách ?
Je prítomný, keď dávame chlieb hladným deťom. Všade, kde je život, je prítomný Boh Otec – Prameň života.